Svedectvo o stigmách otca Tomislava

Finale Ligure, 1. november 2025

Som lekárka a ako taká som sledovala otca Tomislava Vlašića po celú dobu jedného a pol roka,
kedy mal stigmy. Navštevovala som ho, starala sa o neho takmer každodenne a zažívala ako prvá
osoba ich priebeh.
Otec Tomislav mal spočiatku silnú bolesť na hrudi vpravo vo výške posledného rebra. Hovoril, že
cíti akoby ho prebodla kopija od rebra až po srdce. Bola to veľmi intenzívna a neprestajná bolesť,
ktorú žiaden liek proti bolesti nedokázal utlmiť a ktorá nezodpovedala žiadnej mne známej
chorobe. Nedalo sa ho dotknúť a aj kontakt jeho kože s odevom bol pre neho neznesiteľný.
Viackrát som si všimla, že keď mal zatvorené oči a keď som sa rukou približovala k jeho boku,
hoci som sa ho nedotkla, cítil bolesť. Nemal žiadnu ranu, nemal ani iné symptómy a všetky
orgány fungovali normálne. Ani rozbor krvi nezaznamenal žiadne zmeny. Avšak hoci som
nevedela určiť diagnózu, ani otec, ani ja a ani nikto z nás nepomyslel, že by to mohlo byť
znamenie stigiem. Snažila som sa však, ale bez výsledku, udržiavať bolesť pod kontrolou,
pochopiť, o čo by sa mohlo jednať, a konzultovala som to aj s inými kolegami.
Časom sa otcova bolesť stala čoraz intenzívnejšou, nedávala mu odpočinúť ani vo dne ani
v noci, a v mieste jej vzniku sa objavil hematóm asi 4 cm dlhý a opuch. Zdalo sa, že sa koža
otvorí, čo sa však nikdy nestalo. Aj zápästia a chodidlá mu opuchli až tak, že mal niekedy ťažkosti
chodiť a vždy mal ťažkosti uchopiť predmety. Napriek tomu sa otec Tomislav snažil viesť
normálny život a skrývať intenzitu bolesti pred tými, s ktorými sa stretával.
Zdal sa pokojný, vyrovnaný, pozorný na potreby druhých, pripravený počúvať, poslušný ku každej
snahe o opateru a hlboko zakorenený vo vôli Otca a v láske Panny Márie. Keď som sa ho pýtala,
ako sa má, neskrýval predo mnou, prejavujúc pravú a úprimnú ľudskosť, intenzitu bolesti,
námahu ju znášať a niekedy skleslosť, vnútorný boj, ale vždy dodával: „Môj duch je v pokoji
a vnáram sa do Božieho ticha, v ktorom sa mi Boh zjavuje.”
A tento pokoj mi odovzdával zakaždým, keď som sa s ním stretla a navštívila ho, zakaždým, keď
sa chcel podeliť aj so mnou o to, čo mu Boh dával poznať, a zakaždým, keď ho bolesť prinútila
mlčať. V celom tomto období vždy hovoril, že prežíva obdobie veľkého osobného očisťovania, že
odstraňuje kôry zo svojej duše, že Boh premieňa jeho myseľ a za to všetko bol vďačný. Ja sama
som vždy, keď som odchádzala z jeho domu a nezávisle na tom, či sa so mnou rozprával alebo
nie, prežívala proces vnútorného očisťovania, ktorý v priebehu tohto roku a pol očistil moju
myseľ, pomáhal mi kráčať k Bohu a uzdravil zranenia mojej duše.
Na Veľkú noc 2025 sa bolesti ešte viac zintenzívnili a bolo pre mňa ťažké vidieť, koľko trpel a bez
možnosti pomôcť mu zmierniť utrpenie. Dosvedčujem aj to, že bolesť sa často vyostrila v piatok
popoludní okolo 15. hodiny pri príležitosti dôležitých mariánskych sviatkov. Pri týchto
príležitostiach bol prinútený ostať na lôžku a v tme. Jeho telo, predovšetkým noha a ľavé
chodidlo, dostávali viditeľné svalové kŕče, a chodidlá a zápästia naďalej opúchali. Srdcový tep,
funkcie obličiek a tlak boli v norme. Namáhalo ho dýchať, nemohol hovoriť. Niekedy som
v takých chvíľach bola pri ňom, a zdalo sa mi, že som pri päte Kristovho kríža. V poslednom
období nemohol už hovoriť, ani chodiť a ani jesť. Bolesť bola príliš silná. Nemohol spať a ani
v tomto prípade žiaden liek vôbec nezaberal. Ako lekárka som mohla len konštatovať, že som
svedkom javu, ktorý nezodpovedá žiadnym lekárskym poznatkom, a priznať svoju bezmocnosť
a bezmocnosť akejkoľvek terapie.
Na druhej strane vzhľadom na vyrovnanosť, mentálnu jasnosť, poslušnosť, vieru, altruizmus,
ľudskosť a jednoduchosť, s akými ma robil účastnou na tom, čo sám prežíval, a na pokoru
a spiritualitu, ktorú prejavoval, som vylúčila, že sa jedná o hysterické javy. Postupom času sám
Ježiš odhalil, že bolesti otca Tomislava boli znamenia stigiem (v tomto prípade neviditeľných)[1]
nášho Pána Ježiša Krista, ktorý ho žiadal, aby ich niesol ako dar lásky na spásu ľudstva.
Otec Tomislav po živote obetovanom Ježišovi prostredníctvom Nepoškvrneného Srdca Panny
Márie prijal aj túto poslednú obetu z lásky ku každej duši, žijúc ju v skrytosti, v pokore, vo viere,
v jednoduchosti, v poslušnosti a vo vďačnosti, s veľkou ľudskosťou a veľkou láskou k Bohu a ku
každému jeho stvoreniu. Nebol na to hrdý, nechválil sa tým ani to nevystavoval na obdiv a sám
sa tomu divil. Stále viac vychudnutý a tichý, ničený bolesťou, odovzdával otec Tomislav vibráciu
Života, ktorá je vibráciou Trojičnej lásky.
Moja spomienka na neho nie je spojená s tým, čo povedal a urobil, ale s vibráciou, ktorú
vyžaroval. S vibráciou osoby, ktorá sa zbavila každej myšlienky, aby spoznala myšlienky Boha
a jeho Lásku, osoby, v ktorej sila duše urobila miesto kráse, sile, svetlu a teplu, ktorými Duch
Svätý napĺňa ducha človeka, ak mu to človek dovolí. Pri otcovi Tomislavovi som sa utvrdila, že to
všetko sa dá komunikovať aj bez slov, aj uprostred veľkých bolestí, duchovných bojov, aj
polonahý, s katétrom, s infúziou, v kóme a počas agónie.
Podľa toho, čo som zažila a pozorovala, nemám pochybnosti, že išlo o stigmy utrpenia Ježiša
Krista a slobodne a s vedomím preberám zodpovednosť za to, čo som prehlásila.
Dr. Luisa Pirelli
[1] „Neviditeľné sigmy” sú mystickým javom, pri ktorom jednotlivec zakusuje fyzické bolesti
Kristovho utrpenia bez toho, aby ale mal na tele viditeľné rany, hoci ich vníma s veľkou
intenzitou. Znamenajú teda len vnútorné fyzické utrpenie bez viditeľného prejavenia sa na tele.
Bolesť je prežívaná ako duchovný dar, ako spôsob účasti na Ježišovom utrpení.
Túto skúsenosť zažili rozliční svätí, ako svätá Katarína Sienska, ktorá prosila Boha, aby jej stigmy
boli neviditeľné, a otec Pio, ktorý zažil viditeľné aj neviditeľné stigmy a neviditeľné opísal ako
prenikavú a neutíchajúcu bolesť.